Potom odišiel do mestečka Siska, kde sa chcel vyučiť čašníkom. Nakoniec sa však v rokoch 1907-1910 vyučil zámočníkom a odišiel do Záhrebu. Pracoval v zámočníckej dielni Haramine v Iliči. Zapísal sa do zväzu robotníkov pracujúcich v hutníctve a stal sa súčasne členom Sociálno-demokratickej strany Chorvátska. Vystriedal niekoľko zamestnaní na vtedajšom rozsiahlom území Rakúska-Uhorska i mimo nich. (Kamnik v Slovinsku, Čenkov a Plzeň v Čechách, Mníchov, Viedeň). Väčšinou pracoval vo vtedajšom automobilovom priemysle.
Josip Broz Tito sa zúčastnil 1. svetovej vojny. Povolaný bol v roku 1913 do rakúsko-uhorskej armády a cez Viedeň sa dostal k 25. domobranskému pluku do Záhrebu, kde sa stal najmladším veliteľom pluku. Jeho pluk do decembra 1914 bojoval na srbské fronte a v januári 1915 bol prevelený na ruskú frontu. Tam bol Títo v marci ranený a 13 mesiacov strávil v nemocnici blízko Kazaně. Tu sa naučil po rusky, čítal ruské spisovateľe. Po uzdravení je nasadený do zajateckého tábora na Urale ako mechanik. Po oslobodení zajateckého tábora vo februári 1917 sa Tito pridal k boľševickej skupine a zúčastnil sa demonštrácií v Petrohrade proti dočasnej vláde. Bol na 3 mesiace uväznený v petrohradskej pevnosti. Pri prevoze do väznice v Kunguru sa mu podarilo utiecť a ukryť v ruskej rodine, kde sa zoznámil so svojou prvou ženou (Pelagrie Belousová, manželstvo bolo rozvedené 1936). V roku 1918 vstupuje do Komunistickej strany Ruska, krátko pracuje v okolí Omsku. V roku 1920 sa vracia s manželkou do Juhoslávie.
Po návrate opäť pracuje vo svojom odbore a vstupuje do Komunistickej strany Juhoslávie. Napriek úspechu tejto strany vo voľbách bola strana vyhlásená za nelegálnu. Tito aktívne pracoval pre stranu v ilegalite. Stále pracuje v odbore a aktívne sa zapája do robotníckeho hnutia, niekoľkokrát je z tohto dôvodu z práce prepustený. V roku 1927 bol zvolený sekretárom odborárov v hutníctve.
V roku 1928 sa aktívne podieľa na demonštráciách proti vláde a 4. 8. 1928 je zatknutý a uväznený. Vo väzení bol do roku 1934. Podľa záznamov ani tu nerezignoval na svoju prácu pre stranu. Po návrate z väzenia sa z neho na želanie strany stáva "profesionálny revolucionár". Formuje novú KSJ. V januári 1935 sa zúčastňuje rokovania v Moskve a stáva sa členom balkánskeho sekretariátu kominterny a stále viac sa stáva hybnou silou robotníckeho hnutia v krajine. Podporuje aktívnu spoluprácu so zahraničím. V roku 1937 po zatknutí generálneho sekretára KSJ Milana Gorkiče preberá zodpovednosť za stranu.
Po roku 1941, kedy vznikli "bábkové vlády" na území bývalého "Kráľovstva", okrem iného Nezávislá republika Chorvátsko ako profašistický štát, sa sformovalo hnutie odporu a Tito sa postupne stal veliteľom komunistických partizánov, ktorí bojovali proti fašistom po celú dobu vojny. V apríli 1945 za pomoci sovietskych vojsk bola nemecká armáda na chorvátskom území porazená.
Dňa 7. marca 1945 je Titom a komunistami zostavená v Belehrade provizórne vláda Socialistickej Federatívnej Republiky Juhoslávie (SFRJ). Táto vláda bola zostavená ako komunistická, s predákom Titom na čele, bez možnosti zásahu z exilovej vlády Petra II. Karadjordjeviče. Po voľbách v novembri 1945 bol Tito menovaný ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí SFRJ.
Komunistická strana Juhoslávie vyhráva prvé povojnové voľby. Tito sa tešil veľkej popularite, takže jeho strana, na čele ktorej stál, získala obrovskú podporu verejnosti. Strana okamžite využila svoje sily, aby vyhľadala a zničila zostávajúce kolaborantov, nacionalistov a antikomunistov, používajúce podobné metódy ako stalinský režim. V roku 1948, motivovaný zámery založiť silný nezávislý ekonomický štát, sa Tito ako prvý socialistický vodca vzpiera Stalinovmu režimu v kominformě: bol jedným z mála ľudí, ktorí vzdorovali náporu Stalinových požiadaviek na úplnú oddanosť. Pod Titovými vedením sa Juhoslávie stáva zakladajúcim členom Hnutia nezúčastnených krajín. Juhoslávie sa 1. januára 1967 stala prvou socialistickou krajinou, ktorá otvorila svoje hranice cudzincom a zrušila vízovú povinnosť pre cudzincov.
V roce 1971 byl Tito zvolen prezidentem po šesté. 16. května 1974 byla v platnost uvedena nová ústava, Josip Broz Tito byl jmenován prezidentem i předsedou Svazu komunistů Jugoslávie na doživotí.
V lednu 1980 byl Tito odvezen do nemocnice v Lublani, ve Slovinsku, s problémem cirkulace krve v obou nohách. Jeho levá noha byla amputována krátce poté. Zemřel v této nemocnici dne 4. května 1980, tři dny před svými 88. narozeninami. Na jeho pohřeb přijelo obrovské množství politiků a zúčastnilo se mnoho státních delegací. S ohledem na počet zúčastněných je tento pohřeb označován za doposud největší událost v historii země.
Vyberte si zo širokej ponuky apartmánov po celom pobreží Chorvátska!
