V dobe rímskej v západnej časti pažského zálivu vzniklo mesto Cissa, ktoré bolo po zemetrasení v 4. st. potopenie pod hladinu mora. Jeho trosky sa dá ešte dnes vidieť v zátoke Caska. Dva kilometre od Cissy vznikol prístav Novalis, súčasná Novalja, ktorá od antických čias do raného stredoveku bola najväčším a najvýznamnejším ostrovným mestom. V ranom stredoveku sa zintenzívnila výroba soli a podmienila rýchly rozvoj mesta Pag, ktoré prevzalo úlohu správneho a hospodárskeho strediska ostrova. Od 12. do 14. storočí bol Pag kolbištem mnohých stretov medzi Rabom a Zadarom, pretože ako jedni tak aj druhí chceli ovládnuť ostrov, predovšetkým jeho solnice, ktoré v tej dobe boli vzácne ako zlaté bane. Už v týchto časoch možno vidieť prapôvod všetkých neskorších administratívnych členení ostrova. Obyvateľstvo severozápadnej časti ostrova, od Novalji k Lunu, má svojimi zvykmi bližšie k Prímorí, zatiaľ čo obyvateľstvo strednej a južnej časti, okolo Pagu a Povljany, má bližšie k Dalmácii. Novaljané a Pažané hovoria čakavštinou, Povljaňané štokavštinou (podľa podoby tázacího zámená "čo" - "ča", "ca" a "što") a všetci sú ikavci (podľa výslovnosti staroslovanského jať).
Počas tridsiatych rokov 20. storočia boli kvôli agrárnej reforme rozdrobené veľké ostrovné statky, čo oslabilo hospodársku silu šľachty, ktorá sa postupne začala sťahovať do Talianska, Južnej Ameriky a jedna časť do Záhrebu, Rijeky a ďalších chorvátskych miest. K veľkému úbytku obyvateľstva došlo v dvoch vlnách. Najskôr začiatkom 20. storočia kvôli peronospóre, ktorá zničila ostrovné vinohrady. Dvetisíc Pažanov odišlo do rôznych zámorských krajín, najviac do USA a Austrálie. Druhý veľký pokles počtu obyvateľov nastal bezprostredne po 2. svetovej vojne. Počas 60. rokov sa zintenzívnil rozvoj cestovného ruchu, čo rozprúdilo všeobecný hospodársky rozvoj. Pag sa začal urbánne šíriť mimo staré mestské jadro. Vznikli nové predmestské štvrti (napr. Vodice a Bošana). Turizmus zmenil urbárnu podobu mesta Pagu a výrazne ovplyvnil život obyvateľov.
