Meno celej sústavy pochádza od jedného z podpásiem - Dinara planiny. Oblasť patriaca do Dinárskeho pohoria leží väčšinou na území bývalej Juhoslávie (Slovinsko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko) a tiež v Albánsku. Celý systém je dlhý 700 km.
 |  |
| Chránená krajinná oblasť Biokovo |
Dinárska sústava sa delí na území Chorvátska na geologicky staršie pásmo bosnianskych hôr, tiahnuce sa vnútrozemím, pričom väčšia časť je na území Bosny a Hercegoviny. Druhú časť potom tvorí vápencové pásmo tzv. Dinárskeho krasu. Dinárský kras je tvorený silno zvrásnenými druhohornými vápencami. Veľkú časť tvorí holokras (úplne holý kras bez vegetačného krytu) pôda je tu odnesená eróznymi vplyvmi a na povrch vystupujú holé čisté vápence vytvárajúce rozľahlé škrapy; pôvodne rovný terén je dnes veľmi členitý - sú tu hlboké závrty (polje), suché doliny s jaskyňami a krasovými vyvieračkami. Slovinská časť Dinárskeho krasu prechádza v Chorvátsku do mohutného pohoria Gorski Kotor.
Najdlhšou a najvýznamnejšou časťou Dinárskeho krasu i celého Chorvátska je však pohorie Velebit, ktoré oddeľuje náhornú plošinu Lika od pobrežia Jadranu. Pohorí Velebit, s najvyšším vrcholom Vaganski vrch (1758 m) má nádhernú prírodu. V oblasti Velebitu bol zriadený národný park Severný Velebit a v južnej časti potom národný park Paklenica. Oblasť Velebitu s mnohými endemickými druhmi patrí medzi prírodné pamiatky UNESCO. Nachádza sa tu aj najhlbšia priepasť v Chorvátsku - Lukova jama (1392 m), ktorá sa svojou hĺbkou radí na 9. miesto vo svete.
Ďalšími pohoriami sú Kozjak, Mosor, Mala a Velka Kapela a predovšetkým ďalší mohutný horský masív Biokovo s najvyšším vrcholom Sveti Jure (1762 m), ktorý dáva neopakovateľný vzhľad obľúbené Makarskej riviére. Chorvátske pohoria sú preslávené svojimi krasovými javmi.
Mosor je v celej sústave pomerne malé pohorie vypínajúce sa z krasovej vysočiny od Kliského priesmyku po hranice tvorenú tokom rieky Cetiny. Horotvornou horninou je prevažujúci vápenec a aj tu môžeme pozorovať množstvo krasových javov. Vďaka nim sa jedná o celkom suchú oblasť - všetka voda sa ihneď stráca v podzemí. Navyšším vrcholom je Veliki Kabal (1339 m), ďalej potom Vickov stup (1325 m), Ljubljan (1262 m) a ďalšie. Pre turistov je najprístupnejšia jeho návšteva z Omišskej riviéry. Cez svoju zdanlivú neprístupnosť je Mosor vhodný k pohodlnej pešej turistike. Za návštevu stojí niektorá z prístupných jaskýň (napr. Vranjaca, Poledenica a ďalšie). Ak nechcete chodiť pešo, zvezte sa loďou po Cetine a v pokoji si užívajte majestátnych vrcholov Mosoru. Blízko Omiša sú tiež vhodné lezecké terény pre športové lezenie.
Biokovo patrí medzi najvyššie pohorie v Chorvátsku (Sv. Jure -1762 m), ktoré nájdete na pobreží Jadranu. Jedná sa o jedno z najvýznamnejších pohorí južnej časti dinárskej sústavy. Celá oblasť Biokova sa rozkladá cca na 190 km2 a je chráneným prírodným parkom. Pohorie je možné vymedziť niekoľkými geografickými bodmi: na juhu sedlom Staza, na severozápade sedlom Dupci, ktoré ho delí spolu s tokom rieky Cetiny od nadväzujúceho pohoria Mosor. Na východe potom sedlom Kozica, za ktorým nadväzuje pohorie Rilić. V oblasti sa môžeme stretnúť s pomerne častými otrasmi. Zemetrasenia však nebývajú až na výnimky nijak intenzívne. Svahy Biokova sú na prímorskej strane strmé, a tak tvoria prekrásnu scenériu Makarskej riviéry. Smerom do vnútrozemia potom pohorie spadá pozvoľne. Najvyšším vrcholom je Sv. Jure s výškou 1762 m. Ďalej potom Sv. Ilja (1640), Spropac (1450 m), Borovac (1400 m). Šírka pohoria je v centrálnej časti cca 7 km. Na najvyšší vrchol je možné vyjsť autom.
Celá oblasť je zaujímavá pre turistov. Príťažlivá je svojou ľahkou dostupnosťou od pobrežia, bohatou faunou i flórou. Napriek tomu je potrebné, aby turisti boli veľmi opatrní. Trasy a cesty nie sú dobre značené a udržiavané. Biokovo je plné nebezpečných závrtov, puklín a v neposlednej rade nebezpečenstvom môže byť aj jedovatá zmija. Prvým oficiálnym turistickým spolkom bolo Planinsko družstvo Biokova a postavenie turistickej chaty na Vošaci.
Po geologickej stránke je Biokovo výsledkom alpínskeho vrásnenia a základnou horotvornou horninou je vápenec. Z toho tiež vyplývajú bohaté krasové javy vo forme závrtov a priekopov. Biokovo môžeme rozdeliť do troch vegetačných pásiem na základe nadmorskej výšky:
Bohatá je aj fauna a flóra v oblasti Biokova. Lokalizovaných je tu na 1 000 druhov rastlín, ktoré sú svojim výskytom závislé na nadmorskej výške. Botanicky sa delia do piatich pásiem od stredomorského po alpínske. V dolných častiach rastú cypriše a olivy, v najvyšších poschodiach je bohato zastúpená alpská kvetena (zvončeky, horce atď.) Zo zástupcov živočíšneho sveta nájdeme všetky druhy vysokej zveri, zo šeliem potom vlka a dokonca aj medveďa. Pre turistov sú nebezpečné aj niektoré jedovaté hady, ktoré sa tu vyskytujú.
Dinara je pohorie, podľa ktorého dostala meno celá horská sústava na severozápade Balkánu. Názov ako taký pochádza pravdepodobne od ilýrskeho kmeňa Dinárov, ktorý pôvodne obýval východnú časť pohoria. Pohorím prechádza štátna hranica medzi Chorvátskom a Bosnou a Hercegovinou. Dĺžka pohoria je cca 60 km. Od nadväzujúceho pohoria Ilica a Jadovnik ju oddeľuje priesmyk Derala, na juhu potom priesmyk Vaganj. Na západe a juhozápade tvorí hranicu tok rieky Butišnica, Krka a Cetina. Na severovýchode sa zvažuje pohorie Dinara k Livanjskemu poli. Hlavnou horotvornou horninou je vápenec. Ako väčšina Dinárských hôr aj tu nájdeme veľké množstvo krasových javov - priekopy, závrty, doliny. Napr. najhlbšia priepasť Bosny a Hercegoviny - Nevidna voda s uvádzanou hĺbkou 561 m. Troglav so svojimi 1913 m je najvyšším vrcholom Dinary a leží na území Bosny a Hercegoviny. Navyšším vrcholom na území Chorvátska je Sinjal s výškou 1 831 m n. m.
Gorski Kotor je jednou zo súčastí Dinárských hôr. Rozkladá sa v severnej časti Chorvátska v blízkosti mesta Rijeka. Jeho rozloha je cca 1 300 km2 a najvyššou horou je 1528 m vysoký Veliki Risnjak. Z geologického hľadiska je hlavným horotvorným prvkom bridlica a potom vápenec a dolomit vo vyšších polohách. Vďaka geologickému zloženiu je v tejto oblasti nedostatok podzemných vôd. Geograficky toto pohorie vymedzuje zo severu rieka Cabrnka (čiastočne tečúca ako podzemná rieka). Východne potom údolie so súčasnou dopravnou spojnicou Rijeka - Skradem.
Časť pohoria Gorski Kotor (Risnjak) bola vyhlásená v roku 1953 národným parkom. V súčasnej dobe jeho rozloha je cca 6 500 km2. Predmetom ochrany je pestrá fauna a flóra celého územia. Za zmienku a návštevu stojí aj Lokvarsko jazero a jazero Bajer na južnom okraji Gorskeho Kotoru. Toto pohorie je obľúbené aj z hľadiska turistiky. V oblasti je deväť horských chát. Tieto poskytujú zázemie nielen peším turistom v letných mesiacoch, ale aj lyžiarom, ktorí využívajú dostatočnú snehovú pokrývku.
Čičarija je cca 40 km dlhý horský chrbát na juhu oddelený sedlom Poklon od pohoria Učka. Čičarija tvorí severnú hranicu na Istrii a zasahuje na slovinské územie. Geograficky je môžeme vymedziť Kvarnerským zálivom až k hranici s Talianskom. Najvyššími vrcholmi sú Červený vrch, Žirovnice a Čierny vrch, Orljak (1106 m).
Medvednica je pomerne málo rozsiahle územie v najsevernejšej časti Chorvátska. Zaujímavé je, že zasahuje do centra Záhrebu a hlavný vrchol (možno sa sem dostať lanovkou i po ceste) je vyhľadávaným turistickým cieľom miestnych obyvateľov. Pohorie je dlhé cca 30 km. Najvyšším vrcholom je potom hora Sljeme s 1035 m. Celá oblasť je prírodným parkom.
Orien je pohorie rozkladajúce sa na území Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Čiernej Hory. Najvyšším vrcholom je 1894 m vysoký Zubacki kabao. Ďalej potom Velika Jastrebica (1863 m), Visoki Breg (1833 m) a ďalšie. Hlavnou horotvornou horninou je triasový vápenec. Geograficky je oblasť vymedzená na severe dopravnou spojnicou údolia Grančarevo a Grahovo spolu s riečkou Trebešnjica. Geograficky pohorie možno vymedziť na juhu Kotorským zálivom. Na západe potom hranicu tvorí spojnica miest Gruda - Grab - Trebinje.
Tiež pohorie Orien je bohaté na krasové prvky: jaskyne, závrty (až 80 m hlboké). Zaujímavé sú aj skalné steny siahajúce do výšok 400 m, hojne využívané na športové lezenie. Celkovo sa jedná o veľmi členité pohorie s vrcholmi presahujúcimi 1500 m.
Orien je miestom s vysokým úhrnom zrážok (ročne až 5 000 mm), avšak s ohľadom na geologické zloženie sa voda rýchlo stráca v podzemí a je odvádzaná do oblasti Kotorského zálivu. Paradoxne je tu sucho. Podmienky pre pešiu turistiku v oblasti Orien nie sú príliš rozvinuté. Komplikuje to zložitá situácia v blízkosti hraníc troch štátov, pomerne zlá dostupnosť a málo sprístupnených a upravených turistických trás.
Učka s najvyšším 1401 m vysokým vrcholom Vojak je pohorie na polostrove Istria. Z ďalších vrcholov potom uvedieme ešte Suchý vrch (1333 m) a Brgud (907 m). Jedná sa o kompaktný horský hrebeň v bezprostrednej blízkosti pobrežia, do vnútrozemia prechádzajúci v Čepićské polje. Horotvornou horninou je opäť vápenec a aj tu môžeme nájsť množstvo krasových javov. Tiahne sa na severe od priesmyku Poklon, ktorým vedie cesta z Buzetu do Rijeky, na juhu potom až k Polominskému zálivu. Pohorie je bohaté na podzemnú vodu.
Pohorie Učka pôsobí ako klimatický predel: zachytáva dažďové mraky, a dážď potom výdatne zavlažuje západné svahy masívu a jeho bohatú vegetáciu. Pestrou a bujnou flórou sa Učka odlišuje od všetkých ostatných prímorských hôr. V dolnej časti, pri pobreží, nájdeme pestrú stredomorskú flóru, ktorej dominuje vavrín pravý (Laurus nobilis). Nad ňou potom nasleduje pásmo lesov jedlého gaštanu (Castanea sativa), ktorými sú lesy Učky preslávené, a dubu, vyskytujú sa aj jasene, hraby a ďalšie listnaté stromy. Toto pásmo potom prechádza v ihličnaté lesy, vo vrcholových polohách nájdeme typickú alpinskú vegetáciu. Hlavnou turistickou destináciou oblasti je mesto Opatija.
Velebit je nejmasívnejším pohorím dinárskej sústavy. Geograficky je pohorie vyčlenené na západe Jadranským morom, východne Lickou plošinou. Južnú hranicu tvorí riečka Zrmanja a od Velike Kapele oddeľuje Velebit sedlo Vratnik. Celé pohorie sa tiahne v smere severozápad - juhovýchod. Svojou celkovou dĺžkou 145 km a šírkou až 100 km patrí medzi jedno z najmohutnejších pohorí Chorvátska. Rozkladá sa na 2 247 km2, z toho 41 km2 leží nad hranicou 1 600 m.
Aj toto pohorie s ohľadom na prevažne vápencové zloženie je pomerne suchou oblasťou, voda sa stráca v podzemí a vo forme ponorných riek putuje do mora ako tzv. podmorské vyvieračky. Najväčšou takouto riekou je Zrmanja ústiaca do Novigradského mora.
Národný park Severný Velebit - bol vyhlásený v roku 1999 na ploche 109 km², zahŕňa prírodné rezervácie Hajdučki a Rožanski kukovi, Lukina jama, Visibaba, Zavižan - Balinovac - Velika kosa. Parkom prechádza známa turistická stezka Premužićeva staza.
Národný park Paklenica - sú to dve až 400 metrov hlboké rokliny, zovreté medzi kolmé vápencové steny. Svojím spôsobom ojedinelé kaňony Velika a Mala Paklenica sú asi najznámejším terénom pohoria Velebit. Pre svoje veľké prírodné bohatstvo a neopakovateľné prostredie bolo celé územie vyhlásené národným parkom v roku 1949.
Kozjak nadväzuje na pohorie Velebit a nedosahuje jeho mohutnosti. Rozprestiera sa nad Kaštelanským zálivom v dĺžke cca 20 km. Jedná sa pomerne na flóru chudobnú oblasť na juhu oddelenou Kliským sedlom od nasledujúceho pohoria Mosor.
Velika Kapela je vysoká náhorná planina spájajúca Gorski Kotor a Velebit. Jedná sa o skôr zaoblené pohorie dosahujúce výšok cez 1500 m. Najvyšší vrchol je Kula - 1535 m. Navštíviť tu môžeme prírodnú rezerváciu Bijele a Samarske stjene. Za sedlom Vrh Kapele nadväzuje pohorie Malá Kapela dosahujúca max. výšky vrcholom Seliški vrh (1280 m). V tejto oblasti leží aj najznámejší chorvátsky národný park - Plitvické jazerá.
Vyberte si zo širokej ponuky apartmánov po celom pobreží Chorvátska!
